Najvyšší súd 27. februára 2014 rozhodol vo veci(1) v ktorom žalobca argumentoval medzinárodnou právomocou založenou na pravidlách pre spory týkajúce sa individuálnych pracovných zmlúv, ako sa uvádza v kapitole 5 Lugánskeho dohovoru z roku 2007. Najvyšší súd konštatoval, že ide o individuálnu pracovnú zmluvu podľa článku 18 Lugánskeho dohovoru.

Žalobca tvrdil, že v príslušnom období pracoval pre žalovaného takmer výlučne v Rakúsku (medzinárodná právomoc sa zakladá na mieste, kde zamestnanec naposledy pravidelne pracoval). Odchýlil sa pritom od skutkového stavu zisteného stopovým súdom (ktorým je Najvyšší súd viazaný), podľa ktorého v rozhodnom období pracoval najmä v Bulharsku a Nemecku.

Najvyšší súd sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom len vtedy, ak prvostupňový súd použil výlučne dokumenty alebo prípustné nepriame dôkazy. V tomto prípade sa skutkový stav napadnutý odvolaním zakladal na priamej výpovedi žalobcu a svedka, preto sa od neho súd nemohol odchýliť.

Navrhovateľ ďalej nemohol založiť svoju petíciu na prorogačnej doložke vykladanej podľa článku 21 Lugánskeho dohovoru, pretože nebola splnená požiadavka "písomnej formy" podľa článku 23 ods. 1 písm. a). Hoci túto požiadavku možno splniť aj odkazom na zmluvné podmienky, ktoré obsahujú prorogačnú doložku, v prípadoch, ako je tento, sa v stálej judikatúre Európskeho súdneho dvora a Najvyššieho súdu vyžaduje, aby text zmluvy výslovne odkazoval na zmluvné podmienky.(2) Bolo nesporné, že strany neuzavreli písomnú zmluvu, a preto nebola splnená požiadavka "písomnej formy".

Poznámky na záver