Najvyšší súd rozhodol, že nariadenie CMR má prednosť pred nariadením Rím I
Autor: Mgr: Klaus Oblin
Úvod
V nedávnom rozhodnutí sa Najvyšší súd zaoberal otázkami súdneho konfliktu, ktorý vznikol v súvislosti s Dohovorom o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR).(1)
Podľa článku 1 ods. 1 CMR sa CMR vzťahuje na zmluvy o preprave tovaru za úhradu vo vozidlách, ak sa miesto určené ako miesto prevzatia a miesto určené na dodanie (ako je uvedené v zmluve) nachádzajú v dvoch rôznych krajinách, z ktorých aspoň jedna je zmluvnou krajinou.
Fakty
V danom prípade sa na cezhraničnú prepravu tovaru uplatňovalo CMR, pretože Dánsko aj Taliansko sú zmluvnými štátmi. Na zmluvu strán o preprave tovaru sa subsidiárne vzťahovalo aj nariadenie Rím I (593/2008).
Ako jednotné medzinárodné právo má CMR prednosť, pokiaľ upravuje vec samotnú alebo stanovuje kolíznu normu (článok 25 nariadenia Rím I). Otázky, ktoré CMR nerieši a ktoré nemožno vyriešiť výkladom a pre ktoré nie je predpísaný žiadny osobitný súbor právnych predpisov, spadajú pod právo, ktoré sa musí uplatňovať podľa kolízneho práva. Ak sa CMR neuplatňuje, na zmluvu o preprave tovaru sa vzťahujú kolízne normy článku 5 ods. 1 nariadenia Rím I.
V tomto prípade si strany nezvolili právo a Rakúsko - kde mala žalovaná prepravná spoločnosť sídlo - nebolo miestom nástupu (Dánsko), miestom výstupu (Taliansko) ani sídlom dispečera. Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia Rím I sa teda malo uplatniť právo štátu, ktorý obe strany určili ako miesto odovzdania (t. j. Taliansko); súd preto rozhodol, že sa musí uplatniť talianske právo.
Komentár
Nariadenie CMR má prednosť pred nariadením Rím I, pokiaľ rieši samotnú otázku alebo stanovuje kolíznu normu.