Limity res judicata
Autor: Mgr: Klaus Oblin
V jednom zo svojich nedávnych rozhodnutí Najvyšší súd(1) sa zaoberal hranicami vylúčenia alebo res judicata.
Res judicata právomoc vyplýva z jeho záväznosti, ktorá vylučuje akékoľvek ďalšie konanie, zhromažďovanie/vykonávanie dôkazov alebo opätovné preskúmanie konečných nárokov - v danom prípade právnych vzťahov.
V podstate, res judicata sa uplatňuje, ak sú strany sporu aj skutkové okolnosti prípadu, ktoré vytvárajú právny základ nároku, v súlade s potrebnou právnou kvalifikáciou.
Podľa subjektívnych hraníc vylúčenia sú účinky res judicata zahŕňa strany sporu, ich právnych nástupcov a niektoré ďalšie osoby, na ktoré sa v súlade so zákonom rozširujú právne účinky rozhodnutia príslušného súdu. Preto, res judicata nadobúda účinnosť - okrem prípadov rozšírenej a absolútnej právnej sily - len medzi tými istými stranami (inter partes).
Viazanosť je obmedzená na hlavné otázky riešené v predchádzajúcom rozhodnutom prípade; nevzťahuje sa však na predbežné otázky posudzované a posudzované v predchádzajúcom konaní.
Záväznosť sa vzťahuje aj na odôvodnenie rozhodnutia - vrátane skutkových zistení - za predpokladu, že sú potrebné pre konkrétny rozsudok. Zahŕňa teda aj skutkové tvrdenia, ktoré potvrdzujú alebo vyvracajú skutkové prvky vytvárajúce právny základ nároku predstavovaného v predchádzajúcom konaní.
Rozhodnutie o samotnej žiadosti o platbu v predchádzajúcom konaní v zásade nemá záväzný účinok nad rámec základného práva, resp. právneho vzťahu. V týchto prípadoch sa právna argumentácia neuplatňuje nad rámec toho, čo je potrebné na stanovenie individuálnej záväznosti.
Poznámky na záver