Autori
Dňa 15. júla 2011[1] Najvyšší súd potvrdil, že univerzálny právny nástupca účastníka konania sa považuje za "toho istého účastníka", ako to vyplýva z článku 27 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.
Ak sa konanie o tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi začne na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, preruší konanie z vlastného podnetu, kým sa neurčí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
Podľa ustálenej praxe Európskeho súdneho dvora (ESD) by sa mal pojem "rovnaký dôvod žaloby" vykladať a uplatňovať tak, aby podporoval účel nariadenia, a nie príslušné vnútroštátne procesné právo. ESD vykladá predmet sporu extenzívne.
Súd argumentoval, že to neznamená, že požadovaná náprava musí byť totožná, ale keďže sa oba právne spory točia okolo tej istej otázky, je možné len jednotné rozhodnutie pre obe strany. Cieľom článku 27 je zabrániť vzniku protichodných rozhodnutí v zmysle doložky nezlučiteľnosti podľa článku 34 ods. 3 nariadenia. Okrem toho nezáleží na znení požadovanej nápravy. Článok 27 sa uplatňuje aj v prípade, ak sa žaloba na vydanie zamietavého deklaratórneho rozsudku stretáva s neskoršou žalobou na plnenie.
Súd ďalej argumentoval, že podľa ustálenej praxe ESD sa pojem tej istej strany môže - vo výnimočných prípadoch - vzťahovať aj na strany, ktoré sa priamo nezúčastňujú konania, ale ktorých sa rozhodnutie povinne týka.
Vzhľadom na účinky univerzálneho nástupníctva by nebolo v súlade s hlavným účelom nariadenia (t. j. zabrániť nákladným paralelným konaniam a protichodným rozhodnutiam rôznych vnútroštátnych súdov, ktoré sa zaoberajú tou istou otázkou) nepovažovať univerzálneho nástupcu za toho istého účastníka v zmysle článku 27.
Prerušenie konania nesmie závisieť od preskúmania právomoci alebo príslušnosti súdu, ktorý začal konať ako prvý, a to ani v prípade, ak by žalobca tvrdil, že svojím predkupným právom chcel žalovaný získať neoprávnenú výhodu miesta.
Zdroje
- Najvyšší súd, OGH 15. júla 2011, 8 Ob 149/10k.
