logoIlo

Najvyšší súd potvrdil prerušenie konania v podobných prípadoch

Autor: Mgr: Klaus Oblin

Dňa 15. júla 2011(1) Najvyšší súd potvrdil, že univerzálny právny nástupca účastníka konania sa považuje za "toho istého účastníka konania", ako je uvedené v článku 27 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

Ak sa na súdoch rôznych členských štátov začalo konanie v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, preruší konanie z vlastného podnetu až do určenia právomoci súdu, ktorý začal konať ako prvý.

Podľa ustálenej praxe Európskeho súdneho dvora (ESD) by sa mal pojem "rovnaký dôvod žaloby" vykladať a uplatňovať tak, aby podporoval účel nariadenia, a nie príslušné vnútroštátne procesné právo. ESD vykladá predmet sporu extenzívne.

Súd argumentoval, že to neznamená, že požadovaná pomoc musí byť totožná, ale keďže sa oba právne spory točia okolo tej istej otázky, je možné len jednotné rozhodnutie pre obe strany. Cieľom článku 27 je zabrániť vzniku protichodných rozhodnutí v zmysle doložky nezlučiteľnosti podľa článku 34 ods. 3 nariadenia. Okrem toho nezáleží na znení požadovanej nápravy. Článok 27 sa uplatňuje aj v prípade, ak sa žaloba na vydanie zamietavého deklaratórneho rozsudku stretáva s neskoršou žalobou na plnenie.

Súd ďalej uviedol, že podľa ustálenej praxe Súdneho dvora sa pojem tej istej strany môže - vo výnimočných prípadoch - vzťahovať aj na strany, ktoré sa priamo nezúčastňujú konania, ale ktorých sa rozhodnutie povinne týka.

Vzhľadom na účinky univerzálneho nástupníctva by nebolo v súlade s hlavným účelom nariadenia (t. j. zabrániť nákladným paralelným konaniam a protichodným rozhodnutiam rôznych vnútroštátnych súdov, ktoré sa zaoberajú tou istou otázkou) nepovažovať univerzálneho nástupcu za toho istého účastníka, ako je vymedzený v článku 27.

Prerušenie konania nesmie byť podmienené preskúmaním právomoci alebo príslušnosti súdu, ktorý začal konať ako prvý, aj keby žalobca tvrdil, že žalovaný chcel svojím predkupným právom získať neoprávnenú výhodu miesta.

Poznámky na záver

(1) Najvyšší súd, OGH 15. júla 2011, 8 Ob 149/10k.